Via ferrata na vrchol Toffana di Mezzo (3 244m) bola jednou z najkrajších via ferrat, ktorú som v živote liezol. Je to spojenie dvoch via ferrat, Giuseppe di Olivieri a Gianni Aglio.
Toffana di Mezzo je prostredný vrchol z trojice vrcholov Toffana. Na ľavý vrchol Toffana di Rozes vedie tiež ferrata a na pravý Toffana di Dentro sa dá ako bonus, ak ste na tom dobre s časom a kondíciou, „odbehnúť“ z prostredného vrcholu Toffana di Mezzo. Ferrata Gianni Aglio a aj Giuseppe di Olivieri je dlhá ferrata, vhodná na krásny deň, aby si ju človek poriadne vychutnal. Celá ferrata je síce dlhá, ale zvládne ju aj priemerný „ferratista“. S nami išli dve dievčatá, jedna z nich bola doteraz len na tretej ferrate a zvládla ju v pohode. Samozrejme podmienkou je láska k výškam, niektoré pasáže sú krásne, ale vzdušné. Lezenie príjemne striedajú pasáže, ktoré sa idú chôdzou, a kde sa dá oddýchnuť a vychutnať výhľady. Cestou máme nádherné pohľady hlavne na Toffana di Rozes, Marmoládu či samotnú Cortinu d ‚Ampezzo. Skrátka nádhera.
Nemá zmysel popisovať každý krok. Medzi fotkami je topo a aj náčrt celej trasy. Najťažšie miesta sú C / D. Treba počítať s tým, že v horných partiách môže byť sneh alebo ľad, preto vždy teplé oblečenie so sebou. Určite si nezabudnite ferratové rukavice! Po prelezení predchádzajúcej via ferraty na vrchole Punta Anna, je čas na oddych a občerstvenie. Pokračujeme smerom doľava až na hrebeň. Tam začínajú tie najkrajšie výhľady na obe dve strany masívu. Podľa mňa to bola najkrajšia časť oboch ferrat. Pred sebou vidíte celý obrovský masív Toffany di Mezzo a človeku sa ani nechce uveriť, že sa tam dá vyliezť po lane. Cesta je veľmi pestrá. Prechádzame rebríky, skalné okno, ale aj nezabezpečené časti, ktoré sme zvládali len pomocou rúk. Neviem si predstaviť, že by tam bol ľad. Bez mačiek by som to nešiel. Pasáž, ktorá obsahovala najviac adrenalínu sa nachádza tesne pred sedlom Bus de Tofana. Je to pasáž pri obchádzaní veže Torre Aglio. Lano je vo výške hrudníka a nohami sa ide po vyšmýkanej rímse, nie príliš širokej (viz. foto) a pod nohami slušná priepasť. Dievčatá si dokonca zakričali, ale zvládli to bravúrne. Je to presne tá časť, kde sa človek môže zaseknúť a nikto s ním nepohne. Úsek nie je dlhý, ale po pár minútach už vzrušene debatujeme a smejeme sa, ako by sme to preliezli. Krok po kroku zdolávame kopec a nad nami už vidíme vrcholovú stanicu lanovky. Za sebou obdivujeme miesta, ktoré sme už prešli. Z vrcholového pohľadu vyzerajú trochu ťažšie, čo v nás vzbudzuje sebavedomie, že sme to zvládli. Zároveň nás to povzbudzuje na zdolanie posledných výškových metrov našej trasy. Naším tempom sme na vrchol prišli okolo 13:30. Úplne v pohode, bez stresu a za dobrého počasia to trvalo 7 hodín od parkoviska.
Ak hľadáte via ferratu, ktorá bude ďalšou výzvou vo Vašom živote, umiestnenou v krásnom prostredí Dolomitov, ktorá nie je ani ľahká, ale ani príliš ťažká, so striedaním ľahších a ťažších pasáží, ktoré dávajú človeku dostatok času na obdivovanie okolitých scenérií a získanie nádherných fotografických záberov, ferratu, na ktorú budete spomínať celý život, tak neváhajte a choďte ju vyskúšať, pretože via ferraty Giuseppe di Olivieri a Gianni Aglio sú práve takými.
Musím podotknúť, že bez turistickej navigácie, v mojom prípade Locus v mobilnom telefóne, by bola naša orientácia podstatne sťažená. Doma som si stiahol z internetu trasy, ktoré sme chceli absolvovať a nahral si ich do telefónu. Potom je hračka trafiť sa na začiatok ferraty. Neraz sme stretli blúdiacich turistov, ktorí sa beznádejne rozhliadli a hľadali tú správnu cestu. Nemenej dôležitá je aplikácia s predpoveďou počasia, ktorú treba sledovať cca v hodinových intervaloch, to je pre „ferratistu“ veľká pomoc. Rád by som, aby ľudia vedeli, že takto majú väčšiu šancu vrátiť sa domov v poriadku.
Ráno o 5:00 hodine sme vyrazili autom z Cortiny. Cesta k chate Rifugio A. Dibon trvá asi 30 až 40 minút. Tu je možné zaparkovať. Ďalej z parkoviska chodníkom č. 421 na chatu Rifugio Pomedes 2303, kde je tiež konečná stanica sedačkovej lanovky. Priamo pod lanovku by sa dalo tiež dôjsť od Ristorante Pietrofana, ktorá je bližšie od Cortiny. Lanovka začínala premávať ráno od 9:00, ale my sme to nevyužili, pretože sme sa báli, že to bude neskoro. Mnoho ľudí ale volí túto variantu. Od chaty Rifugio Pomedes pokračujeme smerom nahor pod vlekom až ku stene, kde je nástup na via ferratu. Tam sme si nasadili sety a konečne začali liezť.
Pre návrat sme zvolili cestu lanovkou do Col Druscie, potom sme zišli pešo na Rist. Pietrofana, čo je asi 15 minút dole cestou. Potom hore lanovkami na Rif. Pomedes. Odtiaľ už zídeme dole po známej ceste 421, ku chate Rif. A. Dibona.
Ďalšou možnosťou návratu je vystúpiť z lanovky na Ra Vales a traverzom sa dostať k Rif Pomedes. Tú cestu sme neskúsili, ale viem, že sa často používa.
Byl jsi taky někde? Poděl se s ostatními o svůj článek.
Napiš nám ho na info@viaferraty.cz.
